Ako zvládame obliekanie v šatni
Podelím sa s vami o jednu z mojich obľúbených každodenných disciplín a to je príprava na pobyt vonku .Jedná sa vlastne o krásne akčnú cca trištvrte hodinku strávenú v šatni. Určite sa mi nepodarí opísať všetko čo sa tam deje, ale pokúsim sa aspoň niečo, nech máte predstavu.
Takže: Do miestnosti 3x5 m vpustíte 18 detí (priemerne). Keďže ste im celý september intenzívne omieľali, že v šatni sa najskôr prezujeme až potom obliekame, tak tí najaktívnejší idú ku skrinkám, vyberú topánky a robia čo treba. Vy zoberiete prvé dieťa ktoré je po ruke(väčšinou jedno z najmenších)a začnete ho prezliekať, prezúvať... Ak ste vo „švungu“, tak za 5 minút máte zmáknuté 2 deti. Ale medzi tým sa okolo vás dejú rôzne veci.
Na zemi sa hromadia časti oblečenia (čiapky, mikiny, rukavice..) do toho za vami chodia deti s tým, že si prosia zapnúť topánku, „zageľať“ tričko a tak podobne. Nejaké deti sa medzi tým rozplačú, lebo si niečo nevedia nájsť. Tak začnete s hľadaním a prideľovaním správnych vecí k správnemu dieťaťu. Toto je niečo ako najvyšší level pexesa pretože:
A. Všetci chlapci majú 90 % oblečenia modrej farby a dievčatá 90% farby ružovej.
B. Väčšina detí s určitosťou vie že „tá mikina (čiapka, topánky) nie je jeho“, ale nevie, ktorá jeho je. (pravdepodobne to už má oblečené niekto iný)
C. Nie, stále väčšina detí nemá veci označené menom.
Keď toto nejako zvládnete, zistíte že tie najaktívnejšie deťúrence sa stihli poobúvať ,ale... Vonku nám prišla zima a deti majú v skrinkách overaly. (modré a ružové) Takže tí, čo sa obuli, sa musia vyzuť, obliecť a znovu obuť. Pri tom si zase navzájom povymieňajú nejaké veci. O tom ako sa deti obliekajú do overalov písať nebudem (to je špeciálna kapitola), len v skratke: Keď nevedia správne trafiť do nohavíc, kde sú otvory dva, čo myslíte? Aká je šanca, že trafia keď majú otvory štyri?
Takže vy stále systematicky beriete jedno dieťa za druhým (popri tom riešite hore spomenuté drobnosti), po chrbte vám cícerkom steká pot, ale nevadí, lebo už ste za polovicou. V tom zistíte, že jedno z tých pokladov, ktoré ste obliekli ako prvé, sa pocikal. Toto je fáza, kedy sa musím tak zhlbšia nadýchnuť.
Potom ho teda vyzlečiete, zbalíte veci, nájdete niečo na prezlečenie.....
Teraz nastupuje moja obľúbená fáza. Rukavice! Tu musím vyjadriť svoj názor, aj keď sa vám asi bude zdať dosť radikálny. Používanie prstových rukavíc do štyroch rokov by malo byť trestné! Keďže moja trpezlivosť je vyčerpaná do mínusu, navlečiem rukavice tým štyrom deťom, ktoré majú palčiaky a ostatné pohádžem do skriniek (chlapcom modré, dievčatkám ružové, ale inak viac - menej náhodne). Na to sa polovica detí rozplače, ale čo vám poviem? Ja už som na plač zvyknutá. Posadím deti na lavičku a bežím si hodiť na seba bundu. Slávnostne opúšťame šatňu.
Vychádzame na dvor (keď je horšia konštelácia hviezd, zo dve deti si spomenú, že im treba cikať) A čo to moje oči vidia? Blíži sa pani kuchárka. Pozriem na hodinky.....hm. Za 20 minút je obed. Alebo inak: že už minimálne 5 minút sme sa mali v šatni prezúvať späť do papučiek. No a potom nemilujte túto prácu.
(prevzaté z internetu)