Detské záchvaty hnevu a vzdoru

22.07.2018 16:02

Takmer všetky deti vo veku od dvoch do štyroch rokov sa priam vyžívajú v trucovaní a záchvatoch neovládateľného hnevu, pričom vôbec nedokážu zareagovať na jediné rozumné slovo. V takýchto situáciách napr. trieskajú hračkami a inými predmetmi a hádžu sa na zem.  Vzdor či hnev však nie je cielene namierený proti rodičom, resp. iba matke a tiež nie je prejavom narušenia vzájomného vzťahu. Naopak, je prejavom „narušenia“ zvyčajného chodu vecí. Deti si myslia, že dospelí narušujú či porušujú ich pravidlá, rituály, poriadok a svet ich detských predstáv.

ZÁCHVATY HNEVU

Dieťa sa začne vzpierať, nariekať a hádzať sa o zem aj kvôli jednoduchému zákazu. Prečo? Hnev je na niečo dobrý, pretože pomáha ventilovať emócie a u detí vo veku dva až tri roky je jedným zo spôsobov prejavu. Oponovanie je dôležitá životná etapa vo vývoji dieťaťa, pomáha mu realizovať sa. Hnev sa často dostaví aj z nedostatku spánku, jedla či nečakaného narušenia pravidelného denného režimu. Krik alebo ignorovanie správania dieťaťa veľmi nepomôže. Skúsiť to môžete aj kat, že sa v každej situácii pokúsite o dialóg skôr, ako u dieťaťa dosiahne hnev vrchol. Dodržiavajte jeho rytmus dňa, pretože malé dvoj – trojročné deti potrebujú pokoj, oddych a bezpečnú atmosféru.

Záchvaty hnevu sú však prirodzenou súčasťou detského vývoja. Rodič, ktorý svoje dieťa pozná najlepšie, by mal už vopred vedieť rozpoznať blížiacu sa „pohromu“ a pohotovo reagovať hoci aj formou nejakej sladkosti, ktorá výbuch hnevu môže v predstihu eliminovať. Blížiaci sa nával hnevu sa pokúste rozptýliť aj odvrátením pozornosti dieťaťa na inú činnosť, čím upútate pozornosť a ono na hnev zabudne.

Nezaškodí tiež ignorovať drobné roztržky medzi súrodencami, ale len dovtedy, kým jedno z detí nezačne byť priveľmi agresívne. Vylúčte zo svojho správania netrpezlivosť, ktorá sa ľahko prenáša z rodičov na deti.

Keď dospelí zachovajú istý odstup, detský hnev zvyčajne rýchlo pominie a na dieťati nezanechá nijaké následky.

Ak sa ale hnev stane chronickým vyjadrovacím prostriedkom dieťaťa, treba vyhľadať pomoc a riešenie u odborníka. Väčšina päťročných detí však už záchvaty zlosti nepozná, jednoducho z nich vyrastie.

BLUDNÝ KRUH VZDORU

Záchvaty hnevu sa nezaobídu bez vzdorovitého správania dieťaťa, ktoré je prejavom jeho sebauvedomovania. Dieťa si vtedy prvý raz v živote uvedomí, že je samostatnou osobnosťou ktorá môže slobodne vyjadriť svoje príjemné či nepríjemné pocity. Obdobie vzdoru, ktoré začína okolo 18. mesiaca života dieťaťa a môže trvať až do piateho roku, je napriek všetkému dôležitou etapou jeho života. Akceptovanie osobnosti dieťaťa znamená tiež prijať i jeho druhú stránku, a to tvrdohlavosť, potrebu sebaurčenia, presadzovanie vôle, nedostatok tolerancie a zatiaľ nevytvorenú schopnosť znášať dlhší čas psychické napätie. Dieťa veľmi negatívne vníma veľa príkazov a zákazov, napr. keď musí „na povel“ prerušiť hru. Reaguje frustráciou a jeho sklamanie potom okolie pocíti na vlastnej koži.

Dieťa sa tak dostáva do citového bludného kruhu, stráca kontakt s okolím, nevníma svoj krik a je úplne „bez seba“, pričom na dohováranie nedokáže reagovať. Jeho vzdor však nemá účel, cieľ, nič neznamená, lebo nie je namierený proti nikomu, a tak ho nemožno brať osobne a už vôbec zaň nemožno dieťa trestať.

Takýto vzor nemá nič spoločné s neposlušnosťou, trucovaním či tvrdohlavosťou. Začiatkom obdobia vzdoru, ako okolo druhého roku veku, sa záchvaty objavujú tým skôr, čí viac dieťaťu bránite v uskutočňovaní jeho zámerov a čím viac je obmedzovaná sloboda jeho pohybu.

 

 

V tomto období nie je žiadnou vzácnosťou, keď sa u dieťaťa prejavia záchvaty vzdoru päť až sedemkrát denne. Veľakrát sa znížia v treťom roku veku, ale zato sa stupňuje ich sila. Význam a dynamiku detských záchvatov vzdoru možno pochopiť ak porozumiete vývojovému kroku dieťaťa medzi jeho druhým a piatym rokom.

Vtedy sa rozvíjajú jeho telesné zdatnosti – chce sa samé obliekať, jesť, skrátka všetko chce robiť bez pomoci dospelého. Preto sa hnevá a protestuje, keď mu niekto pomôže, a tým preruší aktivitu dieťaťa. Vzdor je prejavom vnútorného napätia, ktoré je výsledkom vývojových skokov. Dieťa sa učí hovoriť „ja“, ale zároveň musí dodržiavať najrôznejšie hranice, pravidlá a musí prijať, že ešte všeličo nevie, nemôže a nesmie.

Rodičom však svojím vzdorom nemieni vnútiť svoju vôľu a vzdor nie je ani odmietaním či neuznaním autority dospelého.

Preto treba starostlivo odlišovať vzdor od neposlušnosti a tvrdohlavosti.

V období vzdoru sa však dieťa doslova dožaduje lásky, prítulnosti a hľadá u matky, resp. rodičov bezpečie najmä v noci. Deti tak môžu pôsobiť rozpolteným dojmom – celý deň sú nepokojnými „hľadačmi“, ktorí upadajú do záchvatov vzdoru a s príchodom večera sa zakrádajú za rodičmi do postele, nachádzajúc pocti bezpečia. Ale ráno v nich znovu ožíva „čertovská“ nálada a všetko sa vracia do starých koľají.

(prevzaté z internetu)